Tep je mi vidno bubnovať asi i na končekoch vlasov. Ruky sa potia a pot mi oblizuje ešte aj lýtka a steká si po desaťcentimetrových opätkoch dole na podlahu. Toto nie je vôbec dobré, opakujem si v mysli. Vnímam jeho pohybujúce sa pery a jeho hlas sa mi mieša s pesničkou, ktorú som ešte pred pár sekundami spievala z plného hrdla. Tá hudba mi teraz hučí v hlave a nechce von. Usmievam sa. Cítim ako sa mi pery lepia na ďasná a ústa zrazu nejdú stiahnuť dohromady, uvedomujem si svoj krivý úsmev a trasúcou rukou si začnem namotávať prameň vlasov okolo prsta. Jednoducho neviem čo s rukami. Vtom sa mi otočí chrbtom. Ja si zatiaľ strčím prst medzi zuby a prásk. Necht sa zlomí. Preklínam sa vo vlastnej hlave mlčky. Pesnička hučí a ja mám pocit, že starostlivo vyžehlené vlasy sa krútia z toho aká som nervózna. Vzduch okolo by sa dal krájať. Keby si teraz zapálil, tak zhoríme obaja na popol. Otočí sa späť. Usmeje sa na mňa úsmevom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Brad Pitt. Podá mi malý lístoček so štyrmi číslicami. Hlava sa mi zatočí ako keď sa točíte na lúke plnej kvetov a potom padnete do trávy. Ešte raz na mňa hodí ten svoj dokonalý úsmev a vráti mi doklady. Zaželá mi šťastnú cestu. Ja sa mu pekne poďakujem, samozrejme taktiež s úsmevom. O pár sekúnd na to, už o tisícku ľahšia sa snažím vypudiť z hlavy tú prekliatu pesničku, čo ma donútila stúpiť trošku viac na plyn.
11. apr 2007 o 07:20
Páči sa: 0x
Prečítané: 841x
Úsmev, čo mi zobral vietor z plachiet
Pozerá na mňa a zrazu mám pocit, že dovidí až na koniec mojej malej dušičky, ktorá sa trasie strachom niekde v útrobách môjho vlastného srdca.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(6)