Vôbec sa nebojím, ale akosi mi nezáleží na tom, či sa mu to vráti alebo nie. Kým ona zatiaľ hustí do telefónu novinky z domu, ja sedím a pozerám do okna, cez ktoré takmer nie je vidieť na ulicu pre večný prach na tomto suchom malom ostrove. Mám ho všade, za nechtami, na tvári aj vo vlasoch. Necítim ako mi steká pot pomedzi prsia a zadok sa mi lepí na lacnú plastovú stoličku. V jednej ruke telefón a v druhej horúca káva. Už necítim ani pálenie šálky v mojej dlani. Srdce mi bije akosi pomalšie a v hlave sa mi vynárajú obrazy ženy v svadobných šatách. Ženy, ktorá mi ukradla môj sen, ukradla mi lásku, vzala mi najkrajšie roky môjho doterajšieho života a dotyky rúk, ktoré jej možno práve v tejto chvíli navliekajú na prst obrúčku. Nie, neukradla ti nič, opakujem si v duchu. Nikto ti nemôže ukradnúť niečo, čo si asi nikdy skutočne nemala. Aj ona túži iba po tej troške šťastia, tak ako aj ty a tiež si ho zaslúži ako každý. Tak sa skúšam nehnevať na môjho princa, že stretol inú princeznú. Tak sa skúšam nehnevať na princeznú, čo mi zobrala môjho princa. Tak sa skúšam nehnevať na to, že teraz snívajú rozprávku, o žili šťastne až kým nepomreli.
Raz som povedala, že môj život je ako telenovela a odvtedy sa toho držím. Prisahám, že je to pravda. Ibaže sa stále pýtam: Prečo tento krát, už ja nie som tá úžasná, krásna, múdra, milovaná Esmeralda? Prečo som iba tá druhá žena? Žena v predposlednej scéne, na ktorú sa v záverečnom happyende akosi vždy zabúda.
Upíjam si z kávy. A až nervový vzruch, čo mi dáva najavo, že som si práve opálila pery ma preberá z letargie. V ruke zvieram hluchý telefón a v odraze špinavého okna vidím ako mi stekajú po lícach čierne slzy zafarbené vodeodolnou maskarou. Napadne mi, že by bolo asi na čase zmeniť značku a vykašlať sa na chlapov...
leto 2006